Tobrúk: Peklo v piesku

Piesok mi škrípe medzi zubami, potím sa ako kôň a v ušiach mi hučí kanonáda. Už niekoľko dní sa tu u Tobruku snažíme udržať pozície proti Rommelovým tankom. Krysy púšte, ako im hovoríme. Ale skôr my sme tu ako krysy, schovaní v dierach a čakajúci na ďalší útok.

Pamätám si, ako sme sa sem dostali. Plní elánu a odhodlania, že ukážeme tým Nemcom, zač je v Afrike horúco. Ale realita je krutá. Horúco je tu neskutočné, voda je vzácna a jedlo nám dochádza. A k tomu neustále ostreľovanie a nálety.

Spomínam si na chlapcov z mojej čaty. Väčšina z nich už je po smrti. Franta, ten vtipkár, čo stále robil vtipy. Pepík, ten tichý chlapec z Moravy, čo sa stále modlil. A Olda, ten najstarší z nás, čo nám rozprával o prvej svetovej vojne. Všetci sú preč.

Dnes ráno sme vyrazili do protiútoku. Museli sme zničiť nemecký tank, ktorý ohrozoval naše pozície. Podarilo sa nám ho zničiť, ale za akú cenu! Koľko z nás tam zase padlo? A ja som dostal črepinou do brucha.

Ležím teraz v piesku a cítim, ako zo mňa odchádza život. Okolo mňa sa ozývajú výstrely a výbuchy. Je mi zima a bojím sa. Bojím sa, že už nikdy neuvidím svoju ženu a deti. Bojím sa, že zomriem v zabudnutí, ďaleko od domova.

Ale potom si spomeniem na chlapcov, čo padli vedľa mňa. Na Frantu, Pepíka a Oldu. A na všetkých ostatných, čo tu bojovali a umierali. A viem, že ich obeť nebola márna. Viem, že sme tu bránili niečo dôležité. Bránili sme slobodu a demokraciu.

A tak umieram s vedomím, že som urobil, čo som mohol. A že som bol hrdý na to, že som mohol bojovať za svoju krajinu.